DNES O VIANOČNÝCH ZÁZRAKOCH. KTORÉ SA DEJÚ OKOLO (ALEBO V) NÁS.
(či prosto plyšovo-klišovo, či ako z amerického filmu... na Vianoce sa (vám) môže stať čokoľvek)
Od dnes som vianočná. Odteraz sa budem obzerať len po varenom víne na uliciach, nazerať do stánkov s trdelníkmi, keďže ochutnať ich nikdy nemám chuť hoci teraz už viem, že sú aj v Berlíne. Očami sa budem vešať po vianočných výzdobách- girlandách (rozprávkové slovo) a svetelných reťaziach, ako sa ony budú vešať po mojich vianočných vetách a účtoch. Budem všade hľadať hand-made a DIY lebo je dôležité inšpirovať. Zo všetkých zápachov ulice si vytiahnem vôňu škorice. Mám na to nos. K darčekom budem vymýšľať príbehy a básničky, ktoré potešia len mňa a tiež miesta, kam by som uložila to, čo chcem. Na striedačku sa budem zamotávať do povinností a do šálov. Odteraz som vianočka. Šťastne (po)pletená, kým ma vianočné zázračné haló nezobudí. Anež už áno. Aj ráno.
(Rybis)
Možno je to sila myšlienky. A možno si v bežné dni čarovné veci primálo všímam. Takto pred Viankami sa s podobnými momentami vrece trhá, a nemyslím brodenie sa snehom na autobus, ktorému aj tak bude štvrťhodiny dlhšie trvať, kým sa k zastávke došmýka, ani opilcov, spievajúcich na vianočných trhoch, ani vôňu karamelových jabĺk, ktorým som nikdy na chuť neprišla či až dve otvorené nedele v mesiaci (neskutočné). Krása. Myslím skôr milé príhodky, ako keď v preplnenom HMku predavačka na kase zabrdzdí celú premávku, len aby sa ma opýtala na značku farby na vlasy, na čo ja samozrejme začnem listovať v mojom výstrižkovom zošite, aby som jej ukázala, ako vyzerá na krabičke. Krása. A potom sú tu skvelé akcie, ktoré sa nedajú nazvať inak ako vianočný zázrak. Nákupné centrum Real, náš obľúbený, ktorý ešte aj Hellersdorf vytrháva z biedy, robí každoročne akciu. Deti z detských domovov si zaželajú po darčeku a vyvesia ich túžby pri informáciách v obchode. Ľudia, čo robia dobré skutky a majú peniaz nazvyš, si jedno dieťa vyberá a jeho vysnený darček mu kúpia. Ako Manuela a Günni. Tento rok nám na chladničke visí sen 2-ročného Nika. Niko si prial nejakú stavebnicu, ale nikto nevedel dešifrovať, čo to akože malo byť. Dumal Günni, dumala Manuela, zalarmoval sa vedúci obchodu a pátralo sa dva, tri dni, v žiadnom hračkárstve v Berlíne im pomôcť nevedeli. Čo to ten Niko tak mohol chcieť? Vedúci na tretí deň volal Günnimu, že nikto netuší, či by chceli niečo vybrať pre iné dieťa (?!?!). Günni sa ohradil, dupol nohou, buchol rukou. MY TO PRE NIKA ZOŽENIEME, NECH TO STOJÍ, ĆO TO STOJÍ. A keďže už minule objavili s Manuelou Amazon, nakoniec Nikov darček zohnali. Niečo ako lego pre chudobných, bolo mi povedané, aj to tak veru vyzeralo (neviem, či sme niečo také nemali v družine). Ale ešte aj to mi prišlo sympatické. Predstavujem si vytešeného dvojročného Nika a novučičkú stavebnicu, ktorá zburcovala všetkých Ježiškov, ako mu oči svietia, ako lampičky na stromčeku. A ostatným deťom, čo Real vyvesí (lebo aj tým, ktoré si nikto nevezme, práve obchodný reťazec vysnívanú hračku zabezpečí). Krása.
(Anežis)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára