Druhý jarný wok: Óda na beh!

Neexistuju výhovorky, prečo nebežať. V hlave, očami po tele, prstami po klávesnici alebo aby sme Klišému nič dlžné neostali, tak prstom po mape alebo rovno z/do postele. Občas kvôli autobusu, občas kvôli sebe. Netreba nič viac, ako sústrediť nohy do pohybu a dych do pozoru. Ľahko pestovateľné. Viac nevravím, len bežím (v mojich prvých "bežeckých topánkach", určených len na beh a na nič iné, takže v nich ani nič iné nebudem robiť, ani len chodiť, pretože, veď je to jasné, sú určené na môj beh).

Utekám na metro, bežím do školy, ženiem sa za autobusom, aj keď viem, že mi zas v cieľovej rovinke zaklapne dvere. Beriem schody do a z podchodu, povedľa pohodlných mešťanov, ktorí sa vezú na eskalátore do ich berlínskeho dňa a nedajbože sa taký eskalátor pokazí a treba ho vyšľapať po vlastných (to je fakt makačka). To je beh bežný, nemíľový a nemilovaný (keď meškám ja alebo celý svet naokolo). A potom je beh cielený, cieľavedomý (Edeka, Netto, Norma a iné lacné krámy (Česi majú také krásne slová na najbežnejšie veci), vedený (treba na to burcovača-ranné vtáča) a vedomý (ale kto chce, može aj v kóme, polo- či mikrospánku). Beháme rady, s vlasmi v cope a drobnými v ponožkách, v obuvi často pracovnej, lebo inú nemáme. Je to rok druhý a my sme už veľké a veľkomestské. 21 dní rutinne beháme, či pred prácou alebo po nočnej, po zákrutu vo vilkovej štvrti a naspäť (niekedy chôdzou). A potom to niektorej z nás vydrží, víri aj slovenské prášne cesty, hádam až do novembra. Iná zvyk opráši po roku, volajúc jar k sebe, leto a nový život šípiac. Behať je lacné, behať je cool, behať je samotárske (príprava na nový deň) alebo dvoj-či trojičkové (klebety z toho ostatného).. dýcha sa nahlas, potí sa potichu, pichá v boku, a všetko s radosťou, s Elánom (nie naozaj, ale keby, tak s Vašovou Kráľovnou bielych tenisiek by to mohlo ísť). Pri behu zvážim stav počasia a stav kondičných možností, čakám, kedy na mne bude vidieť výsledky alebo si nejaké vsugerujem (jasné, že mám sexy stehná, veď behám ako divá) a premýšľam, kedy sa môj beh obkľukou do supermarketu bude dať nazývať hobbym, aby som si bez výčitiek nakúpila výstroj, aspoň tenisky. Dovtedy len v tom krámku dáke housky a kedlubnu. (Ať žije běhání!)

A keďže máme rady Vec(i/a): http://www.youtube.com/watch?v=BrnyLsChZC0

KOMU SA NELENÍ, TOMU SA WOK

Svieže duo víta jar.

JAR je Juhoafrická republika, ročné obdobie a niekoľko čistiacich prípravkov, rôznych vôni, rôznych (upratovačských) nálad a chutí.

JAR je, keď na meniny dostanem zväzok snežienok, jedno či legálne či ne-. 

JAR je, keď sa nebezpečenstvo stúpenia do psích výkalov kríži s vlastnou sprostosťou (áno, už ich je vidieť).

JAR je zmes únavy a chuti (zase) niečo robiť, športovať, spievať, maľovať.

JAR je posun hodín (tým nesprávnym smerom), ale aspoň sa nemusím po tme šminkovať, keď si nemienim presúvať celý kozmetický salón do kúpeľne, ani rušiť drahého svetlom v izbe.

JAR je, keď sa v obchodoch zjavia svetríky a rifle v najpodivnejších farbách a základ slova pastel neuškodí žiadnému reklamnému letáku.

JAR je čas na nové veci, kuriatka, zajačiky, všetko hebké, vyliahnuté alebo čokoládové.

JAR je ľahšie telo, ľahší duch (aj topánky sú ľahšie, peňaženky (po tých svetríkoch), hlavy (po skúškach)).

JAR je upratovanie, v skriniach, na písacích stoloch, za posteľou, aj v životoch.

JAR je čas na letné hity 90tych rokov. 

JAR má presne toľko písmen ako WOK.

JAR, to sú extrémne hlučné vtáčiky za oknom.

JAR je predohra leta, tak kto by sa stažoval.

JAR je JASNE A RÝCHLO v hlave aj v nohách.

JAR je, keď je všetko jarné: „jar, ne?“

JAR je, keď som zrazu do všetkého hŕŕŕ.

JAR je, keď ti už nič nepovie pŕŕŕ.

JAR je, keď dva dni sneží, ale všetci vieme, že sme už tak blízko a chceme drkotať zubami v tenkých bundičkách, ktoré vyzerajú lepšie ako zimné kabanice.

JAR, to sú jarné topánky, cez ktoré cítiť kamienky už bez funkcie, ktorá patrila zime.

JAR je vzduch, ktorý cítiť po prachu a slnku, ale len pár hodín.

JAR, to sú spomienky na prvé jarné bicyklovania a prechádzky a korčuľovania, ale len na chvíľu.

JAR je chuť žeruchy vypestovanej (ako) vo vatičke na okne.

JAR je nemyslieť a nepočítať vrstvy, ktoré si musím obliecť, aby mi bolo ako-tak.

JAR je, keď sa chcem ukázať v novom svetle.

JAR je „ja R“- rada, rezko, rýdzo s novým vekom mi odbudnú vrásky, čo s rokom/wokom.

JAR je, keď nepijeme čaj, lebo je zima, ale preto, lebo je to cool.

Wokking u Gregora Samsu

(vlastne: Wedding, Burgsdorfstraße 14a a Gregor: http://www.booking.com/hotel/de/kurzzeit-wg.sk.html, 2008)

Klamstvá o tom, že vieme byť aj vegánky na povel a že šunku či vajíčka na tých pár letných dní oželieme spomínať a jesť, nezabrali a bytový ponúkači onoho leta si nás do partie nevybrali. Naozaj sme dúfali, že ľudia, čo majú svedomie kvôli zvieratám viac ako kvôli sebe, sa zľutujú, prichýlia nás a budú nám vyvárať nejaké tie neživočíšne špecialitky (ešte sme si mysleli, že to s jedlom budeme preháňať týmto smerom). Praxou vybi-tsch-ované sme sa už nad schopnosťami Berlínčanov odlíšiť sa vymysleným typom WG naučili nečudovať. Variantu, zdieľať byt s niekým bez sociálnych stien a dverí, kto by bol rád, keby sme spoločne užívali miestnosti ako kuchyňu a kúpeľňu (veď nie je nad to, prizerať si pri kúpaní a šetriť vodou spoločným, že?), sme rok čo rok odmietali. Ponuky poslať nájom v predstihu na akýsi anglický účet a kľúče vyzdvihnúť u právnika dotyčného nájomcu s exotickým menom takisto. Totiž s požiadavkou “3 (ks dospelých ľudí) v 1 (izbe)” sme nahnali my viac strachu ako rozumu. A ešte aj z východnej Európy, z Československa, za prácou, bez výberového kola sme chceli (do neznámej reštaurácie, za neznámou pozíciou, v čiernych pracovných nohaviciach a slušných pracovných topánkach, ako kázali, sme sa terigali). Bez internacionálnych sympatií na prvý pohľad (zo šéfa, mladého nielen duchom, ale aj vekom, vykľul sa prototyp Nemca či hrdinu z amerického seriálu, čo za pochvalu lístky do kina a na popcorn najväčší na svete rozdáva). No a čo sme mali? (zbožňovať ho).

S vlakovými lístkami v ruke, poistením (a rezňami) v taške nám ostali už len telefóny a číslo na hostely. Bookovala Anež počas jazdy vlakom do Prahy. V Berlíne sme sa teda mali na čas kam uchýliť (k chlpatému podpažiu spolubývajúceho, k paranoidnej dievke, zamykajúcej si každý kúsok svojho kufra alebo k mačovi v spoločných sprchách?). K našim prosbám do neba, nech sa nájde niečo viac na našu V/M-ieru (keď už tá práca sa zdala v pohode a vlak po ceste len horel a nezhorel, nemohlo sa predsa stať nič zlé). Vnútorne výskam, aké sme super.

Gregora sme od počiatku nazývali naším záchrancom, milým chlapíkom, ktorý nezabudol pridať do pošty úsmev (a pripomenúť, že v Nemecku si všetci tykáme), dôveryhodným sympaťákom. Rozbiehal WG biznis. Vieme, ako prísť vhod. Prišli sme. Vyniesli sme kufre (vaky, tašky), každá aspoň 2 ks obrovskej a 1 ks menšej batožinky s obavami a úľavami zároveň, že máme kde bývať, čo v tej chvíly znamenalo mať na dva mesiace pokoj od nosenia, vynášania, ťahania, lámania rúčok na kufroch, krvácania z nosa či palcov na nohách, spod nechtov,fučania a modlenia sa, nech už môžeme urobiť krok bez tých ton navyše. Z jeho strany to bolo také rozpačité, s tajným zranením ruky a ochotou prestať sa usmievať a otázkou, či nám naozaj treba pomôcť. Inak prvopohľadnýchlap (pohľadný na prvý pohľad). Strčili sme mu do zdravej ruky koľko si zapýtal (viac, to si pamätám), s malými sprškami v očiach, konečne otvorili vo švíkoch praskajúce batožiny a na viac si nepamätám (ani mlynské kolá?). No čo sme mali robiť?  Vyjednávať? (tešili sme sa ako divé, že máme strechu nad hlavou)To nám nikdy nešlo.Tešiť sa vieme. A v krízových situáciach sa asapoň pretvarujeme.

Z božského nájomcu sa stal Kafkov Samsa so žiadosťou doplatiť k nájmu nejaké šesťstokorunáčky kvôli účtom. No čo sme mali? O to nám nešlo.

Gregor Samsa, neverný svojmu menu, sa činil. Mal niekoľko bytov, ešte viac bicyklov a zákaznícku zľavu v IKEA. Podľa všetkého. Vtedy sme analyzovali všetkých, všade. Pred prácou sme sledovali nemecké programy, kde sa mladí Nemci a potetované Nemky snažili získať prax alebo presvedčiť babičku, že má svoje peniaze na pohreb venovať im na zväčšenie pŕs, pretože sú nástrojom sebavedomia, o čom v štrnástich Nemky veľa vedia. Neporovnávali sme sa. Pre job sme si s nikým nemuseli skákať do vlasov a také prsia nestoja za reč. Na to sme nemali. Ani len na kuracie. 

Sprvoti sme si nažívali samé, postupne sme odbremeňovali prehýbajúci sa ikea stôl od kurčiat na paprike “without chicken and without paprika” (ako vravím) a ostatných druhov sypaných jedál, prali, užívali si spánkové popoludnia a predpracovné nákupné maratóny v neďalekom leopoldovskom kar-meste. Neskôr sme to museli zvládať aj so spolubývajúcimi. Program izba baví izbu- improvizácia spojená s ľahkou angličtinou si pod palec vzala Anež a párik v susednej izbe mal určite o počudovanie postarané. “Hi! How many plants do you have? We have four plants.” Modelový dialóg. Pobúrené basketbalistky, obrovské ženy, si aj zanadávali na našu predobrúnáladu v nočných hodinách. Na prvom mieste však navždy ostane v rebríčku úchylov úchyl, ktorý nám nechával na stole haribo žaby a čerstvé jahody, ktorými sme, ako správne nenáročné cudzinky(?) nechali zhniť v chladničke. Donosené spodky na vešiaku v kúpelni. A odkazy na dverách. Bleh. Čo sme mali robiť? Kamarátiť sa? To nám nikdy nešlo. Pár dní nám robil spoločnosť turista, videl v Berlíne asi všetko, čo v sprievodcovi prečítal. Toho sme sa nebáli, ale kamarátiť sme sa tiež nemuseli. Povedal by nám na to "Nicht schlecht!", ako na všetko. (No vážne! Veď na to som už zabudla ale vtedy ma to riadne vedelo zabaviť!)

Hlbokú ranu nám spôsobila upratovačka, ktorá nehlásene robila revíziu v kozmetike a usúdila, že sme veľmi šetrné a že polovica sprchového gélu je akurát na vyhodenie alebo sa ulakomila na náš sprchový štýl. Nikto nevie. Bordel sme isto nemali. Čo sme mali robiť? Plytvanie nám nikdy nešlo.

Výbava bytu bola výsostne praktická, zvon do záchodu nebol, ale pre naše štyri plants sme mali hnojiva a výživových prostriedkov dosýtosti. Fén na vlasy a toaster, ale heslo na internet chybné. Všetko bolo jedno. Prvý byt, prvá práčka v kuchyni, prvé turné po úradoch (zakliatych alebo štrajkujúcich, iné tu nie sú).

Byt, kde sa zásadne po nákupoch navlieklo všetko na seba, bolo jedno, či čiapka či taška, prvý krát sa farbili a strihali vlasy, prijímali sa návštevy, piekli toasty. Prvý byt, ktorý doteraz smrdí za olivovým olejom a paradajkovou omáčkou. Len na skok na internet a na zastávku metra. Na stene v najväčšej izbe má rozpučeného(nie Samsu) komára. No a čo sme mali? Veď toto nám išlo najlepšie. 

A./R. 

PrskaWok

A: Aj keby sme tu nikomu nechýbali, písanie nám chýbalo a chýbali sme si my dve, hoci sme spoločne trávili aj (takmer) koniec roka. O tom by sme sa radi aj zmienili, čo to popreháňali (predsavzal si to niekto, či? že? nikto nič?). 

R: Veru, ošívala som sa každý večer pred polnocou, síce nie až tak, aby som niečo „spichla“ z vlastnej iniciatívy, ale nadmieru. Zvykla som si splietať v ťažkej hodine nočnej nezmysluplné vety, čakať, kým sa dáme s A. dokopy a vytiahneme si z hláv (každá zo svojej, máme iba po jednej) to, čo jednoducho musí byť napísané, pretože sa to povedať isto-iste nedá. Bola to hra na štylistiku (citujem), niekedy možno paródia. Každopádne nás/nám ešte môže napadnúť spisovať 21-dňový rýchlokurz zabehávania si všakovakých činností do života a tak z neho vytes(n)ať nejakú antickú kalokagatiu resp. (v zátvorke) neduhy v podobe málo klikov vs. veľa „klikov“.

Na prechody tohto rázu potrebujem procesy. Nerozkážem si, neviem na povel ráno otvoriť cudzie oči a počúvať inými myšlienkovými pochodmi. Ani s predsavzatiami nečakám do prvého z prvého, udeľujem si ich jedna radosť hoci aj každý obyčajný deň resp. čakám na presne to znamenie, ktoré ma odštartuje. Vymyslím (odkukám), vytáram, zabudnem aplikovať. Komplikované. Radosti z pondelkov a nových začiatkov sa nemienim len tak zbaviť alebo vzdať. Keď sa začína, netreba nič iné.

Rybino (w)oko:

Keď ideme silvestrovať, predstavujem si nás ako v tom klipe od Wham!, nemôžem za to, mám nás rada ako veľkú veselú a prešpekulovanú kopu. No a okrem toho, že nenosíme tie „strachnaháňajúcežesatátomódarazvráti“ vetrovky či kabáty, iné kusy oblečenia a účesy, nezdobíme stromček a nepokukujeme po sebe, akoby sme hrali v klipe, sme úplne o inom, ale predstava je predstava.

Množstvo kapustnice sa odvádza od nastávajúceho roka, na príprave šalátu sa podieľa najmä logaritmus a samozrejme sa vypočítava, koľko šunky na rolky potrebujeme. Potom ideme radostne nakupovať, ja najradšej. Neodopierame si, skôr druhým. Aj tak rozširujeme nákupný lístok, meníme narýchlo recepty. Aj stôl prestrieme bielym obrusom, aby to malo úroveň (s po troch dňoch sme mohli vidieť konzumované). Rybiemu oku neujde nič.

Aby sme nemuseli prežívať novoročné šoky, že sa nebodaj zavalíme predsa-vzatiami alebo inventúrou predošlého roka, plynule prežúrujeme do reality upratovania a iného.

Anežkin sil-wok-ster:

Ako sa končí rok?

Človek či človečina (niekto večne upozorňuje na rovnosť pohlaví, tak aj my, takto, a posledný raz, ibaže by sa nám to niekedy zase slovne hodilo) sa vyberie najlepšie niekam mimo domova. Asi to zvyšuje pocit sviatočnosti alebo zdanie, že má kam ísť a nesedieť doma s Michalom Davidom na každom jednom programe v TV, možno predznamenáva cestovateľné plány do nového roka (pojem exotika sa dá chápať rôzne).  V našom prípade to bol ďaleký východ, Michalovce. Potom treba obživu, Slovač samozrejme prepadá v des, keď sú deň zavreté potraviny, nakupuje ako do atómových krytov, pomedzi oslavy sa však tiež neradno vydávať na klzké chodníky, takže prečo nie (do Tesca).  Cena nákupu dvihla obočie viacerím (miestnym, že veľa, cudzincovi, že málo...), nevieme, z akých potravín sa skladá ten vzorový porovnávací nákupný vozík na HDP, ak z tých, čo boli v našom (nech tu nie je len alkohol, vypichnem toaleťáky rôznych stupňov mäkkosti, huby a huby, bagety pre hostí či jahody), stáli oslavujúci konštatujú, že je to čoraz horšie. Na ingredienciách v zemiakovom šaláte sa vraj nevie zhodnúť ani rodina, nakladaný hermelín je zdá sa hit, v kapustnici sa ocitlo všetkého oveľa viac ako kapusty, Jägermeistra sa zdalo byť dosť, no bolo v skutočnosti oveľa menej, ako by na tri dni bolo treba. Potom sa už len tancuje (aj bachata), spieva (aj NONSTOP), skáče (aj gangná), kešuje (aj v mínusových teplotách/temnotách), škriatkuje (pre hru crazy Santa či nemecké Wichteln sa stále hľadá vhodný slovenský ekvivalent), učí sa cudzí jazyk (strč prst skrz... sa k žiadnemu sviatku nehodí viac, či? že? čiže?).

Na koniec roka patrí prskavka (prska-wok), poďakovanie (za spoločnosť aj prichýlenie v pricintorínskom domčeku s meňavkovým vzorom na kuchynskej stene (kto by to čakal, že keď človečina do googlu zadá slovo meňavka, v obrázkoch na poprednom mieste zočí fotku Róberta Fica, pecka) a našim čitateľom (a to sú z veľkej miery tí pár slov vyššie spomenutí (nie Róbert, ale spolusláviaci) a hlavne tu patrí začiatok (tak? Rybi?)

R: Záverom veľmi nehodlujem, pretože podľa mňa aj taká čerešnička na torte je len začiatok ako aj prskavka o polnoci.

Dvadsiaty štvrtý plameŇ pod wokom (OhŇová šou)/ Vierundzwanzig Flammen unter dem Wok (Feuershow)

...so proud of us!

Ďakujem a vianočné Vianoce prajem:

- Anež, ktorá v našom woku namiešavala pravidelne skvelé zmesy radosti a vtipu jej vlastnom. Tak nech Ti (nám) nikdy neprihára!

- Skejterovi (P.), ktorý sa neunúval pýtať, ak niečomu nerozumel, teší sa z tejto záľuby takmer ako zo svojej a používa jedinečnú zdrobneninu: blôčig.

- Bar.B., ktorá nás poctivo chválila a 4.12. sa stala (ne)čakanou aktérkou nášho woku.

- tým, ktorí nerozumejú a napriek tomu vytrvali :)

- čitateľom, ktorý s nami bývajú, chodia do školy a vedia, čo stvárame alebo si občas klikli alebo nám dali vedieť, že sa bavia ako my, lebo my sme sa.
Dankujem:

- drahej Rybke, ktorá patrí k Vianociam rovnako ako k všetkým sviatkom a nesviatkom, k tradíciam a novostiam, s ktorou je ľahké chápať sa, aj rýmovať, na ďiaľku si drukovať.

- všetkým múzam, aj tým, ktorým sme veľmi veriť nechceli, ktorých sme sa pýtali, prečo si na nás tesne pred polnocou sadajú, aby sa nám vysmiali? Pravdou je, že nie sme velikánky, publikum nám stačí drobné a výdatné, na povzbudenie a naladenie, na lúskanie sa čakaním

- čítajúcim, aj sa tak tváriacim, predvianočným zhonom, vôňam, vytrvalosti, zhodám a hlavne rozdielom, čo vidíme (často len my), našim jazykovým schopnostiam, lebo sem tam sa aj dvojjazyčne čo to podarilo (za to hlavne slečne prekladateľke), dôkazu, že vieme, keď chceme- zháňať fotky, písať na povel, zaľúbene záľubiť.

Krásne a intenzívne vychutnávanie všetkým!

Wir möchten danken:
-allen, die gelesen haben. Mit großer Ausdauer, mit der Sprachbarriere

-unseren Liebsten, Bella, Skejter-Shakespeare, SnoobyDoo, Familien, Kommilitonen, die sich gewundert haben, aber nicht zu laut

-den Musen, der Inspiration, den 24 Tagen, die uns gezeigt haben, dass es echt Spaß macht, egal ob wir eine Idee haben oder nur Lust, Meisterreim oder nur Gedankenfluss

Wir möchten wünschen:

Wunderschöne Feiertage... das Liebe zum Erleben, Entdecken, Genießen, das Warme zum Anziehen- Socken, Pantoffeln und Badeschaum, einige Zauber und heilende Ruhe unter dem Weihnachtsbaum.

Dvadsiaty tretí plameŇ pod wokom/ Dreiundzwanzig Flammen unter dem Wok

My by sme sa rozdali. A za to nechceme veľa. Len trošku snov, z detstva a z budúcnosti. Pre malé a veľké slečny. Netajíme sa tým, netreba čítať medzi riadkami, len otvoriť veľké sobie oči. 

R. dáva:

Keď mňa fakt baví zažívať veci, aké sú vo filmoch. Telepatické rozhovory, správne rozhodnutia, gýčové radosti a strasti vzťahov. Najviac si napríklad prajem nájsť si pod stromčekom ručne uštrikovaný sveter, väčší aspoň o dve čísla, ktorý by som si musela obzerať s nútením nadšením, kde by boli vypletené buď moje iniciály alebo soby s vločkami. Nejaký bordový alebo tmavomodrý. Z vlny, čo neškriabe. Ako z filmu no.

Keď mňa fakt baví, zabúdať na hmotné závažia. Vo vreci tajných prianí mám záležitosti aj z inej úrovne. Uvedomujem, si, že svojou nezaťažiteľnou mysľou siaham až do oblakov, ale tak sa to predsa má. Myslieť pod stromčekom (v hrubom veľkom svetri) na leto. S predplatenou dovolenkou práve rozbalenou z vianočného papiera. Aj iný druh cestovania to môže byť, len nech mi to povie, kedy sa mám zbaliť a kam sa dostať. K tomu balíček nápadov a posolstiev, ako mám ten čas využiť. Ak áno, vyskakujem z kože (nie kvôli cene, ale kvôli hodnote).

Takže ak sa budem oháňať svetrami a zájazdmi a darúvať hlava-nehlava, nečudovať sa. Asi len niečo naznačujem.

A. dáva:

Od čias, kedy sme si mali čo želať, raz vežu, raz video, skromnú aj naše sny. Veď ja sa nenormálne ešte aj papučiam a novej zásobe tielok (každej farby) poteším. Praktickosť niekedy víťazí, obliecť sa treba (a prízvukovať, že nie som XL, ba ani L... ani 38 veľkosť, mami! Ani po Vianociach nebudem... dúfam), dopĺňať súčiastky a výstroj k záľubám alebo niekomu vymyslieť novú je také ľahké... stoh farebného papiera, nožničky, ktorými si nevypichnem oko, bavlnky, spinky, sponky, salonky, peniaze byť nemusia, radšej márny darček. Hocičo. Čo už mám, čo nechcem, čo darujem ďalej, ale výmysel, snaha. Bez výhovoriek, o konzumnej spoločnosti a o tom, že veď my si každým sňom niečo darúvavame, netreba nám na to konvencie. To kde sme? No dobre, kto ozaj nevie, sem s bankovkami... ale aspoň v ručne vyrobenej pohľadnici, s nápaditým kupónom na povianočné zľavy, na večeru s (ne)priateľom, na zážitok, na ktorý si inak čas nenájdem. (Po)vianočné dobrodružstvo. A základ, tešiť sa. Teším. 
Akože, stromček a kapustnica chýbať nesmú. Nech mi ju ešte niekto stuhou obviaže. 
Inak drobné sníčky, ktoré sa splniť nemusia, putujú od Vianoc k Vianociam. Mašinka na cukrovú vatu, set na degustáciu vína, sobíkove accessoires, stavebnica Merkúr a podobné spomienky na detstvo. Tými sa boduje najlepšie. Môj tohoročný hit. Kto nemá, ešte zajtra stihne. Nákupné šialenstvo neutíchne, kým  v bruchách neškvŕka (niektoré sa postia) a ryba nevonia. Darček je byť doma.

Dvadsiaty druhý plameŇ pod wokom/ Zweiundzwanzig Flammen unter dem Wok

Keď nám Anež začala počas leta v Hellersdorfe spomínať našu údajnú štvrtú kamarátku, mysleli sme si, že ju to prejde. Prešlo to nás a dnes sa tešíme z plnej hrste kamarátov. Na Vianoce sa okrem stretávania patrí aj všetkých pospomínať.

Kamarátky, Norma s Mierou, neuznávajú Vianoce ako by bolo treba, stratili sa, stretli sa za Lubom, a už aj idú s ním. Pár dni do Vianoc sú plné návratov. Študentov domov, kaprov do vane. Norma, ako vravím, chýba. Darčeky na poslednú chvíľu by vedela odhadnúť Miera, tá sa fláka s Noblesou. Je aktívna. S Vierou by Miera potom rada skočila do kostola. Cez sviatky je pred ním Rada. Idú spolu.

Inak je to s pánmi. Lubo síce nie je Galo, ale je zábavnejší. Z Hurta sa nikto nevysomári. Na sviatky reaguje s Kľudom po svojom. Ešte aj s Pani Kou.

Kde bola tá Norma? S Hurtom sa ženie pod stromček. Ženit sa mu ešte nechce. Kúpi jej pyžamo. Darmo. Jej sa máli. Príde Zvada a dá sa do Gala. S Darmom si sadnú.

Nakoniec sa z(o)radia, žiaria si ako salónky, Tichá noc začína.