Nie je wok ako wok, nie je metro ako metro

Aneža sa vezie vo woku udalostí:

Pozn. (ne)Berlínčana:

Pojmom metro označujneme ako S-Bahn, tak aj U-Bahn, jedna by mala byť Schnellbahn a jedna Untergrundbahn. Čo si ale budeme hovoriť, aj tá podzemná z času na čas vyjde na svetlo Božie, a tá druhá sa rada v podzemí potára. Každá však patrí inej dopravnej spoločnosti, čo je celkom dobré, keď jedny štrajkujú, druhou sa dá dostať aspoň na pol cesty napríklad. Iný rozdiel je zase ten, že U-Bahn má signál všade. Mu ha ha.

Sediac v metre sa sociologicky vyžívam. Deduško oproti číta niečo ako nemeckú Dorku s tipmi na vianočné  výšivkové dekorácie. Kancelárske ženy zase vyťahujú z kabeliek knižné trendy, Shades of gray, pred rokom filmovú predlohu od Nichollsa, predtým Annu Gavaldu, Twilight a Coelho fičia permanentne.

Ja si píšem do denníčka a všetci sa boja, kde to zverejním, obzerajú sa, či nie sú špinaví nad perou alebo im netrčia vlasy. Aj mladí emáci tak činia, temným perom píšu do temného zošita s okrajmi a pijakom. Na depresívne storky je metro to pravé múzové.

Viem presne, na ktorom úseku zaspím, vylejem kávu pod sedadlo, kde ma budú budiť, že je konečná. Niekde zas meškáme deň čo deň, trať hatia konáre či nejaký samovrah.

Kedysi sme s R. a B. zbierali lístky, kolážovali si cestovné témy dňa. Iní ich zbierajú, aby prežili. Ďalší rozozvučia všetky vagóny, ruské tradičné či španielske populárne songy striedajú desivé chrapľáky kolportérov bez domova.

V takom metre sa človek nastojí, naspí i naje. Zažila som už dievčinu mieriacu na párty, ktorá s mojim hladošom vymenila jej hamburger za ibalgin, aj slečnu, ktorá si počas jazdy šúpala mrkvu rovno do tašky. No čo, príde domov a polievka je takmer hotová.

TROLEJBUS VS. BUS

Vyše roka som sa čudovala, prečo sa nikam nevozím trolejbusom. Príde mi sympatickejšia ako autobus, natrieskaní masami ľudí, ktorí sa strkajú a durkajú, kričia na seba "veď sa trochu pomknite" (aj keď si na preklad tohto slova do nemčiny netrúfam) a tretí kočiar už stojí v uličke aj v dverách. Trolejbus má pre mňa čaro, také sme v Poprade nemali, aj na autoškole som sa im so špeciálnym zaujatím v križovatkách venovala.

Pozn. (ne)Berlínčana: 

V západnom Berlíne trolejbusy nemáme. A mne by to vôbec nenapadlo, keby to Pavol nespomenul. Vraj boli moc hlučné, tak ich vymenili. Už pred rokmi. A ešte skôr. Lebo ani koľaje nevidieť. Možno niečo podobné ako tie spory so semaforovými panáčikmi. Ani tí nemôžu byť v celom meste rovnakí. A Fernsehturm (East) tiež len zo závisti k Funkturmu (West) postavili.

Tri roky sme žili v tom, že od druhej do štvrtej metro celá doprava spí, teda čistí zuby, trate, graffiti. Prespávali sme na staniciach, nadávali na nočné smeny, pchali sa dönerom (čo vtedy ešte nechutil) a čakali na prvý vlak, čo nás domov odvezie. Teraz poznáme- metrobusy (aj keď s vlastným vysvetlením), X-busy (asi že expres) a hlavne tie nočáky, lemujúce zastávky metra v pokročilých hodinách. Všetko sa dá, len treba mať dobrého sprievodcu.

NEMÁM AUTO, NEMÁM MOTORKU

Tuto pozor. Dlho som si myslela, že auta je v takomto meste škoda, aj keď oni hovoria ešte aj v reklame Skoda (akože bez mäkčeňa), akurát z trabantov, aký mal aj môj dedko, je vychytená atrakcia. Načo sa voziť tak komplikovane, v zápchach a v tých náročných pruhoch, prúdoch atď, keď sa metrom či busom pohodlne dostanem kam treba, bez obáv z patálii s parkovaním či z vyhorenia (i psychického), na ktoré sú berlínski vandali špecialisti (nielen) prvého mája. Raz sme sa viezli do práce taxíkom, štyri čoby zastávky metra zabrali hodinu, predvčerom som zase rovnako dve absolvovala síce pomerne rýchlo, ale za 13€.

Pozn. (ne)Berlínčana: 
Na výjazdy so okolia sa auto veeeľmi zíde, na natáčacie dni detto. Do školy mi autom trvá cesta o hodinu kratšie (ale tam by to aj loďou bolo rýchlejšie ako metrom). Dávam si ale záväzok, prekonať moje narkoleptické záchvaty, prekonať paniku z jazdy, prekonať bez pre, keď sa nájde niekto, kto sa o svoje auto nebojí resp. keď sa oco ponúkne, či sa nechcem previezť. Plus po Berlíne sa s malými CAR2GO na požičanie (POPROSIM SI OLINKOVAT: https://www.car2go.com/de/berlin/), prevezenie a zanechanie pre ďalších okoloidúcich vrece roztrhlo, tak prečo nevyužiť.

...BICYKEL MÁM.

(a keď nemám, nejaký si v ADFC poskladám)

Bicykel je Berlín. Bicykel je čaro, sloboda, jas, hlavný motív v scenári (nielen tom Zavattiniho, ale aj mojom) a v niektorých prípadoch aj celý majetok. O bicykli zvlášť a zvláštne, niekedy nabudúce.

Ako Ryba vo woku:

Rada sa veziem (životom tiež). Je to väčšinou taká moja chvíľka. Príležitosť nastaviť sa- vypnúť, zapnúť. Je to prechod z pohodlia do práce, z nepohodlia domov a inak. Mám rada, keď za oknami prší. Oddychujem, mám dosť miesta a a lámem si hlavu nad výberom sedenia pri uličke, hoci je miesto pri okne. 
Sedím si s Berlínčanmi a ich životmi, priraďujem im tú správnu reality šou, povolanie, pôvod a stupeň radosti zo života. Ľudia starnúci vekom, iným nie, verní sebe, inému nie. 

Bicykle, psy, tašky, knižky, noviny, deti, turisti, mapy, podpätky, plátenky, účesy, plešiny, klobúky, kraťasy, tielka, jazyky, páriky.Nástup. Výstup. Hra o živote. Výstup. Nástup. Melanchólia, nechuť vystúpiť do zimy. Nápad vystúpiť. Fľaše, sáčky, McDonald´s, spánok, mláčky.

 Môj Berlín v metrách. Zelené sedačky, všade prítomný hlas. Boj o tlačidlo na otváranie dverí. Zahl des Tages. Kreslený mini- príbeh. Správy, bulvár. To všetko na stene nad koľajnicami krížom-krážom prechodenej, po šichte presmradenej Fridrichstraße. 

Okrem mňa si na svoje si prídu cestovatelia každého druhu. Aj tí menej vnímaví. Každodenní s dennou tlačou, románom za 3,50 € či inou knižnou podobou. Turistickí s mapou, suvenírom v ruke a ohromeným výrazom v očiach. Matky s deťmi, matky bez detí, ženy do práce, ženy so sebavedomím. Robotníci s pivom, robotníci s rozumom. Keď sa veziem, iné nepotrebujem. Ani vedomie, že mesto existuje aj mimo siete. Ešteže sme si už nejednu trasu odžili a občas aj nákupné centrum mimo nášho ubytovania vymietli. 

Plnič snov s dvomi kolesami. Sloboda vo vlasoch, úsmev v duši, ostražitosť v hlave. Budem otrepaná, keď si budem hovoriť, že presne to som vždy chcela? Sadnúť na bicykel lebo je to jeden z mojich vlastných dostupných dopravných prostriedkov a tváriť sa dôležito a cítiť sa cool-ovo a zdolať zopár križovatiek a preletieť parkom a usmievať sa pred seba. Pomyselné „check“. Niekedy som sa odviezla na kolese a aj pár rozbitých fliaš sme minuli. Po veľkom výlete už síce začali mojej štýlovej jazde zavadzať ostatní účastníci dopravy, ja im tiež a keby som mala klaksón (rozprávkové slovo), trúbim. Nemala som, tak som sa len pomstychtivo tvárila. Keď som sa rovno v kolóne áut zosypala z dôvodu koľajníc mi na dobrej nálade veru  tiež nepridalo. Radosťou však ostáva. Páčilo sa mi to bez výhrad a hovorím veľkomestské áno tomuto spôsobu dopravy. Bicyklom sa dá okrem vozenia aj prejaviť, je našou pravou rukou nohou. No ale reálne sa dá využiť v Berlíne veľmi dobre, cyklistické chodníky myslia na všetko, takže aj popletenci na cestách sa dostanú, kam majú namierené.

Nabudúce už chcem ale aj ten švihácky košík na volant. 

Baštíme s Vašom, vo woku našom.

Dlhšiu odmlku premosťujeme voľne (ne)pochopiteľným názvom s hladošom Vašom k raným (aj ranným) spomienkam našich brúch.

Aneža, hladná ako vlk:

...Kúpte trošku hovädzieho mäsa a paradajkový pretlak /peper, soľ, cukor, kečup, bobkový list + zápražka na malínko cibuli a hl.múka/, síce asi

radšej ku cestovinám ako knedli. 

...Palacinky ste robili s tvarohom, omeletu s hráškom, šampionmi, šunkou k zemiakom, rizoto, kapustovú polievku s klobásou- môže byť aj upražená na kocky klobása, aj huby nemusia byť ale paprik. zápražka by mala byť, kmín, korenie, soľ, 1 zemiak. 

...Urobte si syr a zemiaky, alebo karfiol a brokolicu zapekanú poliatu mliekom,maslom,vajcom a syrom ale poriadne zapiesť, aby vajícko sa zapieklo. Tak ahoj a daj si aj čerešňový kompót.

Také a iné boli správy z domova. Aby sme nehladovali, nechudli, nehltali len gumené medvede (veď tomu sa nedá vyhnúť). A my sme si gazdovali po svojom. Od prvého roku, kedy sme množstvom ingrediencií zlyhali už na sáčkovom kurati na paprike (ani paprika ani kura), sme sa vedeli vynájsť. Rýchlo, chutne, niekedy doma, niekedy výjazdom za Áziou, za mekáčom, či zum Mitnehmen z práce. Hitom boli toasty zapekané v rúre (priznávam kiwi pod syrom bol môj nápad) k raňajkovým gilmorkám, čo iné, po zväčšení našej posádky (počtom členov a množstvom kíl) sa ponuka rozrástla aj o párky, nutelu, cornflaky. Milka s Müllermilchom nechýbali na desiatu, miesto Laugenbrezel (dodnes neviem, čo to znamená) som si pýtavala na stanici Langenbrezel či Sandtaler, podivné záležitosti, v cenových kategóriach podľa toho, koľko dní bolo pred či po výplate a ktorá dobráčka sa rozhodla vybrakovať naše peňaženky v skrinke v práci. Napolitanen, čoko za 35 centov, snehové pusinky a cukrová vata z kelímka len výnimočne (do daru), sáčkové polievky, bujóny, prinesené z domu, odsúvané na krízové časy, s vifonom za mňou nechoďte, čierne pelendreky zo slušnosti beriem a vzápätí vypľúvam. Striedali sa chvíľky blahobytu, keď sme si aj jarnú cibuľku zadovážili, s časmi, keď sme sa aj milodarmi od Yaakova prehrabali (ruským prisťahovalcom je tu sveta žiť). Jedli sme, poriadne, sľubujeme, až nám to niekedy cez rok v domácej strave chýbalo, fňuk, len tej zápražke sme sa nejako úspešne vyhli (čudné slovo, preto).

Sýta Ryba hladnej neverí:

Biely toast (pravý americký), syr, maslo, šunka nesmeli chýbať. Rastlinný tuk sme odpísali hneď v prvé dni, lebo sme si ho kúpili predsa na Butterkekse, v deň skončenia minimálnej spotreby a ani po dvoch mesiacoch sa s ním nestalo nič. Len dúfame, že Samsa (o ňom inokedy) naše keksy dochoval. Aby sme mali čo domov oznamovať a mohli písať dlhšie zoznamy o tom, čo jeme, dali sme si na prilepšenie paradajku, broskyňu (ananás) a dosť, po jednom obloženom každé ránko. Káva a mlieko, ako to bolo s cukrom si už nepamätám. Kým som rána rozlepovala zraky, A. už pobehovala, buď po vonku alebo po kuchyni a zahrievala nám na toasty. Radosť mať podnájomníčky, ktoré potrebujú len na raňajky energií ako svet.

Mrazená pizza a jogurt už patrili k plnohodnotným viacchodovým dňom. Takmer hotové jedlo v krabičke „do mikrovlnky“ neodporúčame, tobôž, aby sme ho zjedli viac ako raz. (To tobôž je tam na správnom mieste? Vždy som si to chcela použiť.)

Vrchol gurmánskych zážitkov celého leta sa pravidelne uskutočňoval na meniny. Vyprážané dinosaury s hranolkami, kúsok torty s kávou náš tešili ešte týždeň, samozrejme nie v ten istý rok. (A potom sa šlo domov. Vychudnuté ale šťastné.) Nepotrebovali sme jesť, čerpali sme s iných radostí. Napríklad vyberať si pred pár-hodinovou šichtou z toľkého množstva Haribo (macht Kinder froh und Erwachsene ebenso... tralala) a čokolády s fialovou kravou za pár zarobených centov. Jedinečná investícia. Doteraz sa na ňu spolieham.

Malve a ja. Slza, lebo mi chýba. Slez, lebo tak je to po slovensky. Veruže, názov predáva. Obľúbená aj popri SchwipSchwape a modrých či zelených vodách. S vodovodnou som sa nekamarátila, iba počas parných krušných chvíľ.

Farebná tekutina v úzkych obaloch na zmrazenie. Vychytávka za euro, jeden z našich prvých nákupov.

Veľa zvyklostí a poznatkov sme si preniesli aj do súčasnosti:

1. Gumené cukríky sú skvelým doplnkom stravy resp. stravou samou. Na dobrú náladu, na desiatu.

2. Obrovská raňajšia káva s mliekom Ti zabezpečí vápnik a naOko aj energiu, vstup do nového dňa ako v reklame, seriál .

3. Ženské trio toho zje menej ako jeden chlap.

4. V Berlíne sa nikdy nebojím, že vyhladnem. Doma som nastavená úplne inak.