Nie je wok ako wok, nie je metro ako metro

Aneža sa vezie vo woku udalostí:

Pozn. (ne)Berlínčana:

Pojmom metro označujneme ako S-Bahn, tak aj U-Bahn, jedna by mala byť Schnellbahn a jedna Untergrundbahn. Čo si ale budeme hovoriť, aj tá podzemná z času na čas vyjde na svetlo Božie, a tá druhá sa rada v podzemí potára. Každá však patrí inej dopravnej spoločnosti, čo je celkom dobré, keď jedny štrajkujú, druhou sa dá dostať aspoň na pol cesty napríklad. Iný rozdiel je zase ten, že U-Bahn má signál všade. Mu ha ha.

Sediac v metre sa sociologicky vyžívam. Deduško oproti číta niečo ako nemeckú Dorku s tipmi na vianočné  výšivkové dekorácie. Kancelárske ženy zase vyťahujú z kabeliek knižné trendy, Shades of gray, pred rokom filmovú predlohu od Nichollsa, predtým Annu Gavaldu, Twilight a Coelho fičia permanentne.

Ja si píšem do denníčka a všetci sa boja, kde to zverejním, obzerajú sa, či nie sú špinaví nad perou alebo im netrčia vlasy. Aj mladí emáci tak činia, temným perom píšu do temného zošita s okrajmi a pijakom. Na depresívne storky je metro to pravé múzové.

Viem presne, na ktorom úseku zaspím, vylejem kávu pod sedadlo, kde ma budú budiť, že je konečná. Niekde zas meškáme deň čo deň, trať hatia konáre či nejaký samovrah.

Kedysi sme s R. a B. zbierali lístky, kolážovali si cestovné témy dňa. Iní ich zbierajú, aby prežili. Ďalší rozozvučia všetky vagóny, ruské tradičné či španielske populárne songy striedajú desivé chrapľáky kolportérov bez domova.

V takom metre sa človek nastojí, naspí i naje. Zažila som už dievčinu mieriacu na párty, ktorá s mojim hladošom vymenila jej hamburger za ibalgin, aj slečnu, ktorá si počas jazdy šúpala mrkvu rovno do tašky. No čo, príde domov a polievka je takmer hotová.

TROLEJBUS VS. BUS

Vyše roka som sa čudovala, prečo sa nikam nevozím trolejbusom. Príde mi sympatickejšia ako autobus, natrieskaní masami ľudí, ktorí sa strkajú a durkajú, kričia na seba "veď sa trochu pomknite" (aj keď si na preklad tohto slova do nemčiny netrúfam) a tretí kočiar už stojí v uličke aj v dverách. Trolejbus má pre mňa čaro, také sme v Poprade nemali, aj na autoškole som sa im so špeciálnym zaujatím v križovatkách venovala.

Pozn. (ne)Berlínčana: 

V západnom Berlíne trolejbusy nemáme. A mne by to vôbec nenapadlo, keby to Pavol nespomenul. Vraj boli moc hlučné, tak ich vymenili. Už pred rokmi. A ešte skôr. Lebo ani koľaje nevidieť. Možno niečo podobné ako tie spory so semaforovými panáčikmi. Ani tí nemôžu byť v celom meste rovnakí. A Fernsehturm (East) tiež len zo závisti k Funkturmu (West) postavili.

Tri roky sme žili v tom, že od druhej do štvrtej metro celá doprava spí, teda čistí zuby, trate, graffiti. Prespávali sme na staniciach, nadávali na nočné smeny, pchali sa dönerom (čo vtedy ešte nechutil) a čakali na prvý vlak, čo nás domov odvezie. Teraz poznáme- metrobusy (aj keď s vlastným vysvetlením), X-busy (asi že expres) a hlavne tie nočáky, lemujúce zastávky metra v pokročilých hodinách. Všetko sa dá, len treba mať dobrého sprievodcu.

NEMÁM AUTO, NEMÁM MOTORKU

Tuto pozor. Dlho som si myslela, že auta je v takomto meste škoda, aj keď oni hovoria ešte aj v reklame Skoda (akože bez mäkčeňa), akurát z trabantov, aký mal aj môj dedko, je vychytená atrakcia. Načo sa voziť tak komplikovane, v zápchach a v tých náročných pruhoch, prúdoch atď, keď sa metrom či busom pohodlne dostanem kam treba, bez obáv z patálii s parkovaním či z vyhorenia (i psychického), na ktoré sú berlínski vandali špecialisti (nielen) prvého mája. Raz sme sa viezli do práce taxíkom, štyri čoby zastávky metra zabrali hodinu, predvčerom som zase rovnako dve absolvovala síce pomerne rýchlo, ale za 13€.

Pozn. (ne)Berlínčana: 
Na výjazdy so okolia sa auto veeeľmi zíde, na natáčacie dni detto. Do školy mi autom trvá cesta o hodinu kratšie (ale tam by to aj loďou bolo rýchlejšie ako metrom). Dávam si ale záväzok, prekonať moje narkoleptické záchvaty, prekonať paniku z jazdy, prekonať bez pre, keď sa nájde niekto, kto sa o svoje auto nebojí resp. keď sa oco ponúkne, či sa nechcem previezť. Plus po Berlíne sa s malými CAR2GO na požičanie (POPROSIM SI OLINKOVAT: https://www.car2go.com/de/berlin/), prevezenie a zanechanie pre ďalších okoloidúcich vrece roztrhlo, tak prečo nevyužiť.

...BICYKEL MÁM.

(a keď nemám, nejaký si v ADFC poskladám)

Bicykel je Berlín. Bicykel je čaro, sloboda, jas, hlavný motív v scenári (nielen tom Zavattiniho, ale aj mojom) a v niektorých prípadoch aj celý majetok. O bicykli zvlášť a zvláštne, niekedy nabudúce.

Ako Ryba vo woku:

Rada sa veziem (životom tiež). Je to väčšinou taká moja chvíľka. Príležitosť nastaviť sa- vypnúť, zapnúť. Je to prechod z pohodlia do práce, z nepohodlia domov a inak. Mám rada, keď za oknami prší. Oddychujem, mám dosť miesta a a lámem si hlavu nad výberom sedenia pri uličke, hoci je miesto pri okne. 
Sedím si s Berlínčanmi a ich životmi, priraďujem im tú správnu reality šou, povolanie, pôvod a stupeň radosti zo života. Ľudia starnúci vekom, iným nie, verní sebe, inému nie. 

Bicykle, psy, tašky, knižky, noviny, deti, turisti, mapy, podpätky, plátenky, účesy, plešiny, klobúky, kraťasy, tielka, jazyky, páriky.Nástup. Výstup. Hra o živote. Výstup. Nástup. Melanchólia, nechuť vystúpiť do zimy. Nápad vystúpiť. Fľaše, sáčky, McDonald´s, spánok, mláčky.

 Môj Berlín v metrách. Zelené sedačky, všade prítomný hlas. Boj o tlačidlo na otváranie dverí. Zahl des Tages. Kreslený mini- príbeh. Správy, bulvár. To všetko na stene nad koľajnicami krížom-krážom prechodenej, po šichte presmradenej Fridrichstraße. 

Okrem mňa si na svoje si prídu cestovatelia každého druhu. Aj tí menej vnímaví. Každodenní s dennou tlačou, románom za 3,50 € či inou knižnou podobou. Turistickí s mapou, suvenírom v ruke a ohromeným výrazom v očiach. Matky s deťmi, matky bez detí, ženy do práce, ženy so sebavedomím. Robotníci s pivom, robotníci s rozumom. Keď sa veziem, iné nepotrebujem. Ani vedomie, že mesto existuje aj mimo siete. Ešteže sme si už nejednu trasu odžili a občas aj nákupné centrum mimo nášho ubytovania vymietli. 

Plnič snov s dvomi kolesami. Sloboda vo vlasoch, úsmev v duši, ostražitosť v hlave. Budem otrepaná, keď si budem hovoriť, že presne to som vždy chcela? Sadnúť na bicykel lebo je to jeden z mojich vlastných dostupných dopravných prostriedkov a tváriť sa dôležito a cítiť sa cool-ovo a zdolať zopár križovatiek a preletieť parkom a usmievať sa pred seba. Pomyselné „check“. Niekedy som sa odviezla na kolese a aj pár rozbitých fliaš sme minuli. Po veľkom výlete už síce začali mojej štýlovej jazde zavadzať ostatní účastníci dopravy, ja im tiež a keby som mala klaksón (rozprávkové slovo), trúbim. Nemala som, tak som sa len pomstychtivo tvárila. Keď som sa rovno v kolóne áut zosypala z dôvodu koľajníc mi na dobrej nálade veru  tiež nepridalo. Radosťou však ostáva. Páčilo sa mi to bez výhrad a hovorím veľkomestské áno tomuto spôsobu dopravy. Bicyklom sa dá okrem vozenia aj prejaviť, je našou pravou rukou nohou. No ale reálne sa dá využiť v Berlíne veľmi dobre, cyklistické chodníky myslia na všetko, takže aj popletenci na cestách sa dostanú, kam majú namierené.

Nabudúce už chcem ale aj ten švihácky košík na volant.